Spomínam si moju úplne prvú menštruáciu. Veľmi som sa z nej tešila. Táto téma u nás doma nikdy nebola tabu, preto som vedela, čo mám robiť, i keď je pravda, že prvú vložku som si prilepila s krídelkami o stehná, lebo som nevedela úplne presne, ako na to. Moja druhá vložka bola intímka. Prišlo mi to úžasné, že existujú také tenké vložky a nerozumela som, prečo moja mama používa oveľa hrubšie (asi si viete predstaviť, ako to dopadlo).
To, že mám menštruáciu, som z počiatku nevnímala hrôzostrašne. Jediné negatívum, ktoré sa mi s ňou spájalo, bolo to, že som nemohla dokončiť plavecký výcvik. Inak ma to ani nebolievalo, ani mi to nebolo nepríjemné. 
Jedna z prvých naozaj bolestivých menštruácií prišla v treťom ročníku na výške. Mala som sa stretnúť s kamoškou v palacinkárni. Bolesť som ignorovala, veľmi som chcela vidieť kamošku. Prišla som celá spotená, fučala som a mala som slzy na krajíčku. Vravím, že ma to veľmi bolí, že si musím troška ľahnúť. Rozcapila som sa na sedačku, ale nepomohlo to. Poslala ma domov. Keď som vyšla na ulicu, prišlo mi veľmi zle, kráčala som hore, smerom na autobus. Zrazu som videla len také ružové bublinky a vedela som, že teraz odpadnem. Postavila som sa čo najbližšie k múru budovy, aby mi utlmila pád, nech si nerozbijem hlavu. Mysľou som si prekontrolovala, či mám so sebou preukaz poistenca. Pomaly som si pokrčila nohy, nech som čo najbližšie k zemi. Bublinky menili farbu na krémovú, ružovkastú a svetlomodrú. Ako som sa tam krčila a čakala na odpadnutie, zrazu mi skrsla myšlienka, že NIE! Že neodpadnem! Že to zvládnem! Že idem! Vnútorne som zvrieskla tak, ako vrieskali Sparťania, keď išli do boja a vybrala som sa hore kopcom na Zochovu. Na zastávke som bola bezradná. Priala som si, aby sa stal nejaký zázrak, modlila som sa, aby som niekoho stretla. Zrazu som začula moje meno.
“Lydka, je ti zle?” – otočím sa a tam Silvia so Saškou, ktoré bývali pár metrov od zastávky. Hovorím, že veľmi. Zobrali ma pod pazuchu, odviedli domov, kde ma už čakal ich spolubývajúci, môj dobrý kamarát Bandy. Urobil mi ženský čaj a nachystal seriál. A tak som ležkala, kňučala od bolesti, dala som si ibalgin, horúcu šálku na boľavé miesto a pozerala ALIAS s Jennifer Garden. Pomohlo!
V ten deň som si vytvorila rituál. Teplo, ibalgin, čaj a seriál. Tiež som začala dúfať, že tieto boľavé dni budú práve cez víkend, kedy si to môžem “dovoliť“. Pamätám si však, samozrejme, aj dni, kedy som bolesť musela obhajovať v práci, kedy som sa prekonala a išla tam celá spotená, zúfalá, ubolená a bála sa povedať môjmu zamestnávateľovi, že mi nie je dobre. Dni, kedy som celú obednú prestávku strávila na toaletách a nevedela som, čo mám robiť. Kedy som si želala byť niekde úplne inde. Kedy som sa dostatočne nepripravila, ignorovala sa a dávala prednosť niečomu, čo ma v skutočnosti ani nebavilo, ani mi na tom nezáležalo, len som nechcela byť za tú zlú a prišlo mi trápne vyhovárať sa na krámy.
Prvá veľká zmena nastala, keď som začala pracovať vo firme, kde robili takmer samé ženy a asi polovica z nich (vrátane mojich nadriadených) mali takéto bolestivé dni ako ja. Bolo to obrovské šťastie, že som si mohla zobrať niečo medzi home officom a sick dayom. Pracovať z domu, ale len na veciach, ktoré fakt súria, aby boli hotové. Vtedy mi odľahlo, ale riešenie problému bolo len povrchové.
Prvá naozajstná zmena prišla, keď som menštruáciu prestala brať ako problém. Pričinila sa o to hlavne kniha Nemoc jako řeč ženské duše (Marion, ďakujem ti!). Predtým, ako si budete myslieť, že vám ďalej hovorím len ezoterické žvásty, musím povedať, že táto kniha nie je napísaná tým ezoterickým štýlom, ktorý vás poučuje o vašom duchovne a kameňoch a olejoch a zrazu cítite vinu, že nežijete v lese a jete mäso a na raňajky ste nemali žihľavový čaj. Nie, informácie v nej sú fakty. A pocit je prispôsobený na modernú mestskú ženu. Túto knihu som požičala už trom kamoškám a nemám ju práve pri sebe, takže vám len pozvoľna poviem, čo si pamätám. Ide o to, že my ženy máme svoje emócie, potreby, názory, postoje, výbuchy. Či chceme alebo nie, to videnie a postoj sú od mužského troška odlišné (vo väčšine). Ibaže my sme sa rozhodli fungovať v tomto “mužskom svete“ a hrať túto mužskú hru. Bože, koľkokrát sa mi chcelo plakať, kričať, natešene hovoriť, ale koľkokrát som sa musela držať, aby som nebola za tú hysterickú, pojašenú, intenzívnu, proste za splašenú debilku. Ibaže ja som tá pojašená, intenzívna, rýchla, citlivá. Ale nie som debilka. To, že svoje pocity potlačím a neprejavím sa, neznamená, že takou prestanem byť. Znamená to len to, že sa mi všetko nahromadí a počas menštruácie sa to uvoľní oveľa intenzívnejšie. A nechcem hovoriť len o emóciách. Takto nejako som tie bolesti pochopila ja a keď som si spätne uvedomila určité potlačené situácie, dalo mi to aj logiku.
Hlavne si myslím, že v každom človeku sa nachádza mužská aj ženská energia a keď ich v sebe objavíme, uvedomíme si ten pomer, naučíme sa s nimi pracovať a získame oveľa väčšiu kvalitu života. Teraz je to poväčšine (bohužiaľ) tak, že ženy zbytočne bojujú – v zmysle, že zbytočne potláčajú svoje emócie a názory, lebo sa to od nich často očakáva. V tomto “mužskom” svete, rozumiete. No a podľa mňa je ženská sila niečo neuveriteľné. Niečo, z čoho by nemalo vyvstávať súperenie, ješitnosť a závisť. Podľa mňa je táto sila medzi ženami niečo, čo má generovať podporu, pomoc a lásku. Tak, aby si ženy mohli veriť. 
Menštruácia ako oslava ženstva a plodnosti
Od toho momentu sa teším na každú menštruáciu. Mala som dokonca aj také pokusy, že naplánovať si na prvý deň menštruácie červené víno s kamoškami a urobiť si ženský večer. Párkrát to aj vyšlo. Prvým krokom bolo rešpektovať svoje potreby. Akonáhle som začala pristupovať k menštruácií inak, bolesť už nie je taká intenzívna ako kedysi (prisahám). Môj rituál – teplo, čaj, ibalgin a seriál – sa doplnil o relax za každých okolností. Keď som unavená, nevládna a všetko ma bolí, nejdem do roboty, nerobím nič a necítim ani štipku výčitky. Aký to bude mať zmysel, keď tam taká ofučaná pôjdem? Nehovoriac o tom, že som sa prestala báť povedať, že mám svoje dni a chcem byť doma a ležať. Sú, samozrejme, situácie, kedy to nie je možné. Napríklad, keď máme z divadla zájazd do Prahy. Vtedy som si urobila z cesty najväčší možný komfort. Požiadala som o vyhrievanie sedadiel, obliekla som si teplé ponožky, elastické tepláky na gumu a jedla som to, z čoho ma nenafúkne.
Ďalším obrovským krokom bolo rozlúčenie s alwayskami. Odkedy ich nepoužívam, je mi oveľa príjemnejšie. Prešla som na kombináciu vložky z biobavlny a menštruačný kalíšok.
Ak ste náhodou ešte nepočuli o menštruačnom kalíšku alebo ešte stále váhate, azda vás nasledujúce fakty povzbudia. Na začiatok poviem, že si myslím, že žena by mala používať to, čo chce. Pri kalíšku sa niet čoho báť, ale keď s tým vnútorne nie ste v pohode, nenúťte sa. Ak sa vám náhodou (ako mne pred nejakým časom) zdá absurdne nemožné, že by ste si ho vedeli zaviesť, lebo je to čudné, popozerajte si, čo o kalíšku píšu MESAČNICE. Mesačnice sú baby, ktoré vyskúšali už mnoho menštruačných kalíškov (lebo viete ako sa hovorí, neni kalíšok ako kalíšok), ale obľúbili si jeden jediný od OrganiCup a teraz robia kalíškovú osvetu. OrganiCup preto, lebo je z medicínskeho silikónu, má ideálny tvar, je transparentný (čiže nie je farbený), je zabalený v recyklovanom obale, v biobavlnenom vrecúšku a je z Dánska (a Dánsku veríme). Samozrejme, tých dôvodov je oveľa viac, choďte kuknúť na tie MESAČNICE, fakt to tam dobre všetko popísali. Ich stránka je totálne prehľadná a funkčná. Ja som napríklad mala stres, či nemám kalíšok pridlho, jedným klikom a dvoma posuvmi po displeji som zistila, že nie a upokojila som sa. Tomu hovorím funkčnosť, keď si v núdzovom režime a potrebuješ informácie.
Keď som s Lindou Mesačnicou sedela na káve a rozprávali sme sa o menštruácii, občas som sa tak skontrolovala, či nehovorím prihlasno. Linda však intenzitu svojho hlasu vôbec nekontrolovala. Uvedomila som si, že má pravdu, že prečo by som sa mala kontrolovať, ako hlasno hovorím o menštruácii, je to téma ako každá iná, téma, ktorá je súčasťou každého života (áno, aj mužského, k tomu sa dostanem).
Ja som o kalíšku už čo-to vedela, ale potrebovala som vedieť ešte niekoľko doplňujúcich informácií. Trebárs ako často ho mám vyplachovať a ako to mám vyriešiť, keď podnik nemá toaletu spojenú s umývadlom. Povedala, že jej kamoška ho ide opláchnuť k umývadlu, ktoré je na chodbičke. To len my máme zakódované, že sa každý na nás pozerá, ale pritom nikto sa nepozerá na to, ako si umývaš ruky. Tiež verí, že raz na to naberie odvahu aj ona a že to bude bežné. Že aj keď to niekto uvidí, nikto sa nad tým nepozastaví.
Ja osobne kalíšok zbožňujem. Nemusím myslieť na to, že si mám so sebou pribaliť vložky, fascinuje ma, že vidím objem menštruácie a !pozor! nemám už také bolesti. Naozaj, najprv som si myslela, že to súvisí s takou oporou, protitlakom alebo čo, ale teraz sa mi zdá, že to je hlavne preto, lebo vďaka kalíšku sa cítim komfortne. No a ešte spomeniem aj to, že je super ekologický a ešte vás v konečnom dôsledku aj stojí veľmi málo peňazí (Koľko mesačne miniete na tampóny či vložky? Za kalíšok zaplatíte len raz a vydrží vám aj roky). 
Vrátim sa k tomu, čo som hovorila predtým. Na každú menštruáciu sa teším. Samozrejme, som jemne zúfalko, keď mi najsilnejší deň vyjde na deň, kedy mám predstavenie, v ktorom mám na sebe väčšinu času len telovú bielizeň a nič iné, to áno, ale už nefuním, že, bože, zase mám tie krámy.
Pred časom som bola na kurze panvového dna. Bolo nás tam trinásť žien. Na začiatku sme každá vraveli, prečo sme tam prišli. Väčšina pre bolestivé krámy, ale boli tam aj také, ktoré tie krámy nemali vôbec a chceli by ich mať. Dvadsaťsedemročná žena, ktorá menštruáciu nemala už štyri roky. Bolo mi to veľmi ľúto. Lebo ja ju mám. Mám ju presne, každých 28 dní a zakaždým trvá 8 dní, presne 7 dní pred menštruáciou sa pohádam so Šimonom, 3 dni pred menštruáciou sa mi urobí vyrážka na tvári a posledný deň menštruácie mám o sebe pochybnosti. A sťažujem sa.
Od tohto kurzu sa pozerám na meštruáciu ešte o čosi inakšie. Začala som si totiž všímať celý môj cyklus. Kedy mám chuť viac písať, čítať, pozerať filmy, kedy mám chuť viac tvoriť, kedy mám chuť sa zabávať, vystrájať. Vlastne skôr, ako som si to začala všímať na sebe ja, začal si to všímať Šimon. Vďakabohu za tak vnímavého muža.
PMS je staré známe. Vieme, že sme vtedy ofučané, nervózne, unavené, hádavé… Ibaže prečo sa naša pozornosť sústredí len na tento jeden týždeň v celom cykle? Prečo žiadna z nás nikdy nikde nenapíše a nepovie: “Mám ovuláciu a cítim sa skvelo!” Mali by sme to robiť. 
Keď som si začala pozorovať cyklus, začalo mi byť ľahšie, nenútila som sa do vecí, ktoré som nevládala, nenútila som sa sedieť nad počítačom, keď som cítila, že chcem vymýšľať veci v priestore za chodu. Jednoducho, verím v cyklus ženy a ešte verím aj v to, že sú ženy, ktoré si vedia dychom menštruáciu ovládať. Ženy, ktoré sú si seba natoľko vedomé. Ja tam ešte nie som a ktovie, či raz budem, zatiaľ sa ale učím poznať sa takú, aká som a zistiť, kedy tá a kedy zasa iná.
Ďakujem za foto Nina Pacherová. Tieto fotky vznikli ako potencionálne promo fotky k predstaveniu Mala Dr. Csabová pravdu? Predstavenie je o postavení ženy v spoločnosti za posledných sto rokov po dnešok. Nikdy by som nebola bývala povedala, že raz uverejním moje fotky v spodnej bielizni. A vidíte, je to tu. Som to ja.
PS: Včera mi volala moja gynekologička, že mám jemne zvýšený testosterón. Keď som to povedala môjmu mužovi, odvetil: “Veď to sme vedeli!“
Pozrite si MESAČNICE – TU , organizujú zaujímavé prednášky, diskusie, robia osvetu – u nich zoženiete aj ten správny kalíšok
foto : Nina Pacherová
edit : Radka Komžíková a Šimon Ondruš
Do statusu: