Často sa ma pýtajú, prečo som taká aktívna na instagrame, čo mi to dáva, či je to len nejaká forma sebaprezentácie, túžba po pozornosti alebo čo.
A ja mám teraz nového frajera a opäť od začiatku vysvetľujem, čo to pre mňa znamená, zdieľať život.
Pozornosť okolia ma teší, to áno, ale oveľa viac mi prospieva vedieť, že niekto prežíva niečo podobné ako ja, že v tom nie som sama, či už ide o trápenie, lásku, kilá, či nemožnosť, s ktorou denne toľko bojujem.
Takto pred mesiacom som priletela z Berlína. Päť dní som jedla na Miletičke, denne som pila s kamarátmi kávičku, odohrala som dve predstavenia v mojej škole, ktorú na druhý deň zavreli.
O štyri dni na to prišiel frajer z Innsbrucku (tam žije), i keď tento víkend som bola na rade ja. Na ďalší deň zatvorili hranice.
Necítila som zdesenie z karantény, ale radosť, že ušetrím na kávičkách, na alkohole, jedle v reštikách, že ušetrím čas, ktorý mi trvala cesta do práce a budem pracovať, milovať, variť a pozerať všetky filmy, ktoré keď poviete, že ste nevideli, ľudia sa zatvária prekvapene. Nebúrila som sa proti, brala to ako fakt.
Ibaže Matrixu som sa v noci bála, pri dokumentoch som zaspala a zrazu je to už mesiac, odkedy som doma a nevidela som žiaden film, neprečítala žiadnu knihu a masku na tvári som mala raz.
Necítim sa osamelo (asi), cítim sa neschopne (isto!).
Kým bola korona v Číne, ignorovala som ju tak, ako na Slovensku ignorujeme tsunami na Haiti. Po potvrdení v Paríži prišiel obrovský stres, ktorý sa v mojom okolí nestretol s pochopením. Kamarátky, ktoré chodili do Thajska či iných kútov Ázie na dovolenku, ma svojou odvahou upokojovali a umožnili mi nadobudnúť pocit, že naozaj len zbytočne panikárim, veď to prvé SARS, to som ani nezachytila, že kedy bolo.
A potom sme deň aj noc skúšali divadlo, generálkový týždeň mi na koronu pomohol zabudnúť, o to viac som po premiére bola prekvapená, že ešte stále tu je. Veď som už odbúrala výrazný stres z môjho života a objavil sa ten, ktorý sa nevošiel do tej mojej divadelnej predpremiérovej bubliny.
A zrazu prišla správa od Laury so screenshotom obrazovky, kde bola SME minúta po minúte o prvých troch prípadoch v Innsbrucku. Vystrašená a vyrevaná som volala frajerovi, že musí okamžite prísť.
Rozhodla som sa, že nebudem panikáriť, budem doma, budem chodiť nakupovať raz za 10 dní a každý druhý deň relaxovať na čerstvom vzduchu. Prešiel mesiac a v prírode som bola dvakrát.
Môj život bol doteraz rozdelený na tri sféry (a silou mocou som sa tam snažila dostať aj tú štvrtú, ale nešlo to): práca, škola, divadlo (štvrtá je blog). Tieto sféry sa konali v iné dni, na iných miestach. Ale teraz je to všetko zrazu tu. Tu doma v jednom priestore.
Nie som nešťastná, nie. Mám krízu. Netvorím a keď ja netvorím, keď ja nehrám a nevydám energiu – keď nevydám energiu skutočných rozmerov, keď neunavím svoje telo, keď sa nesnažím, príde úzkosť. A keď príde úzkosť, príde panika. A trasúce sa telo a šaktopoznáte.
Môžem jebať lajky.
Napísala som a nahlas som sa rozosmiala. Nie, fakt sorry. Ja som si už chcela naozaj zrušiť ten instagram, ale teraz je to moja jediná forma kontaktu s okolitým svetom. Ale nikdy nikdy nikdy nikdy nikdy mi počet lajkov či videní nenahradí skutočnosť – to je moje porekadlo.
Navyše, sú ľudia, ktorí keď sa potrebujú odreagovať, tak si pustia dokument o mravcoch, alebo si prečítajú knihu o láske, ale potom sme tu my – tí, ktorí na odreagovanie mysle, na vypnutie mozgu pozeráme debilné, primitívne, hlúpe videá, memečka, alebo telku (ja si niekedy zapnem Smotánku napríklad). A ono to je celkom sranda, pretože celý deň som mávala intelektuálne stimuly, ktoré zahŕňali napríklad stretávanie sa s múdrymi ľuďmi a nasávanie múdrych informácií. Ibaže teraz si také primitívne video zapnem hocikedy a už to prestala byť sranda panda, už to začal byť život (!).
Tento blog sa v tomto čase mal už volať inak, ale je mi to jedno, pretože teraz jednoducho nemám vnútorný zápal pre veci. Sedím tu v mojom kresle a píšem tento text, s ktorým som nespokojná. Aby čo? Aby som sa posťažovala? Aby sa mi uľavilo? Uľaví sa mi len vtedy, keď napíšem niečo, čo sa mi bude páčiť, veď.
Daj si ešte šancu, dievčatko.
Dnes som mala prvý deň rozvrh. Budík 9:30 (včera sme išli spať o druhej, nesúďte ma).
Vstali sme o dvanástej. Tak som rovno vynechala raňajky. Podľa rozvrhu mám na tento článok ešte hodinu. Ale môžem to dokončiť
ešte aj zajtra,
ešte aj pozajtra,
ešte aj popozajtra,
ešte aj popopozajtra,
ešte aj popopopozajtra,
ešte aj popopopopozajtra,
ešte aj popopopopopozajtra
a potom karanténa skončí a ja som nič neurobila.
Ale karanténa nie sú prázdniny, dievčatko!
Äž’áýžťw – práve som si vydezinfikovala počítač takou utierkou, ktorú som kúpila pred mesiacom, teraz už také nie sú.
Prečo moja prababka chodí sama do obchodu na mlieko a ja doma, celý deň v pyžame, rozmýšľam, akú mám tvorivú krízu?
Bylinky som ešte nenasadila, jogamatku neobjednala, dieťa nepočala, ušila jedno rúško, ale je malé.
A sú ľudia , ktorým prepadli letenky na Bali, ľudia, ktorí sa rozčuľujú, že im život skončil, lebo teraz mali byť na pláži, ľudia, ktorí si musia čerpať dovolenku a aj tí, ktorí si ju čerpať nemôžu. Ľudia, ktorí si kúpili veľké auto a aj takí, ktorí vám prinesú, čo si od nich objednáte zadarmo až k dverám, lebo potrebujú, aby ste si od nich niečo objednali. Ľudia, ktorí už nemajú prácu a peňazí majú len do leta.
A ja som tu, pozorujem to a (takmer) nič to so mnou nerobí, lebo mať novú lásku počas karantény je vykúpením a záhubou zároveň, lebo tá nová láska zakrýva celú bolesť.
Samota neni, je tu niečo nové, nové sľuby o večnosti, nová nádej na krásu.
Ibaže pocity a vety: och, ako by som tu s tebou preležala celý deň, ale musím ísť do práce, tiež nie sú. Lebo môžem ležať, hladiť a byť za počítačom na meetingu.
Nie je to to isté. Rozdelený čas sa spojil. A to šťastie, že môžem mať o 9:20 sex a 9:30 byť na pracovnom meetingu sa premenilo na frustráciu z nepodania dostačujúceho výkonu (nehovorím o sexe). Wow, aký vtip, sama som sa prekvapila.
Práve preto som si včera povedala: Dosť! Veď nemôžem pracovať neumytá v nočnej košeli. Presný režim predsalen má niečo do seba.
Vstať, cvičiť, osprchovať sa, vyčistiť si pleť , naraňajkovať sa a tak začať pracovať.
Zobrať to, že cesta z domu na jogu trvá dva kroky ako výhodu a nie ako nevýhodu.
Lebo to je jediné, čo ma/nás v týchto dňoch môže zachrániť (chcela by som sem dať iné slovo ako zachrániť, ale neviem na žiadne prísť) povzbudiť? potešiť? spasiť? zlepšiť? motivovať?
Je to jedno, len nech mi/nám je lepšie, len nech mám/e zo seba dobrý pocit, lebo nuda neni sranda, ale ja sa nenudím, ja si všetko vyčítam a paralyzujem sa.
“Povinnosť“ ísť na Veľkú noc domov sa premenila na smútok, že nemôžem byť doma. K smútku nad zosnulým Dedom Matejom, s ktorým som každý rok odkedy sa pamätám, chodila svätiť “pasku“, sa pridala obava, či budem na Vianoce môcť byť s mojou prababkou. Kedy ju uvidím? Nechcem napísať ani si nechcem pripustiť to, na čo myslím, nechcem sa nechať pohltiť tým pocitom, na ktorý myslím a verím, že to nebude, nie je, nesmie byť pravda.
Mali sme konzultácie a môj vedúci ateliéru povedal, že zatiaľ zomrel jeden človek na Slovensku, ale aké to musí byť žiť v krajine, kde denne umierajú stovky, tisíce ľudí.
Dnes sa teda asi nepôjdem prejsť okolo Chorvátskeho ramena.
Viete v divadle, je to niekedy tak, že potrebujete technickú pomoc, človeka, ktorý celý čas len sedí, sleduje divadelnú skúšku a keď sa, dajme tomu, zasekne projekcia, tak on to vyrieši. A takáto chvíľa zaseknutej projekcie môže prísť raz za tri- štyri hodiny. A ten človek, celý čas len sedí a nič nerobí a pokiaľ nemá s divadlom skúsenosti, môže sa cítiť nepotrebný. Ibaže nám by to nastavenie trvalo oveľa dlhšie ako jemu a navyše by to prerušilo chod skúšky. Preto je tento človek, o ktorom sa zdá, že nič nerobí, mimoriadne dôležitý. Divadlo potrebuje mať takúto technickú pomoc, človeka, ktorý nás odbremení od takýchto starostí a aj keď sa cíti neužitočne, vďaka nemu to funguje tak, ako má. Do posledného detailu.
Preto si myslím (teda, teraz som na to prišla – písanie lieči, mal si pravdu), že moja neschopnosť dokopať sa k veciam je malichernosť. Vonku umierajú ľudia a ja si musím uvedomiť, že napriek tomu, že netvorím, nie som aktívna a nepodávam výkon, robím to, čo je teraz oveľa podstatnejšie, tak ako pre mňa, tak aj pre spoločnosť. Som doma. A to je teraz naozaj veľká a mimoriadne dôležitá vec!
Fotky odfotila : Lena Luga v zime