Andrea mi povedala, že sa pred dvoma týždňami po piatich rokoch rozišla s frajerom, ich vzťah bol vraj zbytočnosť a tie roky jej už nikto nevráti. Andrea nie je nejaká moja kamoška alebo čo, len sa tak poznáme z videnia, máme sa na facebooku, párkrát sme spolu spolupracovali a myslím si o nej, že je naozaj veľmi pekná. Čiže keď povedala vetu „5 rokov v piči“ a pritom sa nešťastne smiala, ja ako samokorunovaná riaditeľka vzťahov som jej na to povedala, že je super, že vie, čo nechce, lebo rozchod je vlastne najlepšia cesta k tomu, aby zistila, čo chce. Ona sa usmiala, zhodila moje modré očné tiene a povedala, že sa mám spamätať, lebo mám dvadsaťsedem a ona má tridsať.
„Dvadsaťšesť,“ hovorím, „a modré tiene mám preto, že je tu dresscode.“
„Aký dresscode?“
„80s!“
Úprimne, troška ma tá jej poznámka o veku zarazila.
Asi preto, že som sa vždy bavila so staršími. Asi preto, že som vyrastala ako jedináčik medzi dospelými. A asi aj preto, že na sebe cítim, že starnem.
Keď som chodila na strednú, trávila som veľa času vo vyšších triedach a celkovo som sa vždy pohybovala medzi ľuďmi, ktorí boli/sú odo mňa o 3-5 rokov starší. Oni to ani nepostrehli, teda možno áno, ale nedávali mi to najavo (iba vtedy, keď už pracovali a ja som ešte študovala, tak ma pozývali na panáky, hh).
Na vysokej si väčšina školy myslela, že chodím do ročníka s Bandym a Mimou, ktorí boli o ročník vyššie. Na izbe som bývala so staršími dievčatami, v práci boli starší kolegovia, vždy som mala o 2-10 rokov starších frajerov. Mala som frajera aj o 14 rokov staršieho, aj keď mi tvrdil, že len o jedenásť (nezažiješ – nepochopíš). Šimon, aj keď na to nevyzerá, má o päť rokov viac. Jednoducho áno, trávim život so staršími ľuďmi. Teda trávila som.
Teraz sa zrazu stalo to, že tie deti, ktoré boli narodené od ’93 vyššie vyrástli a ja už mám kamarátov, ktorí sa narodili napríklad aj v roku 2000 a teraz majú, áno, 18 rokov. Brutál, nie? NIE! Myslím si totiž, že v mojom dvadsiatom šiestom roku života je už viacmenej jedno, akých starých kamarátov mám. Samozrejme, niektorí už majú rodiny, deti, hypokétky, iní majú fakt úžasné kariéry, ďalší boli na Havaji, na Novom Zélande, iní hrali v amerických filmoch s hollywoodskymi hviezdami. Ale už začína byť jedno, koľko máme rokov. Lebo už sme vychodili školu, už nám neplatí ISIC, už nemáme vlaky zadarmo. Jasné, ešte sú vlastne granty na podporu umelcov do 35 rokov, ale inak už tu nie je nič. Len sám život a veci, na ktoré máme toľko času, koľko potrebujeme. Nemusíme mať deti pred tridsiatkou, nemusíme mať splatenú hypotéku do štyridsiatky, Sao Paulo môžeme vidieť hocikedy.
Akože jasné, aj ja mám depku, keď vidím, že Justin Bieber bol na vrchole v devätnástich a ten čas mi už nikto nevráti, no musím sa s tým zmieriť.
Každému veci trvajú inak dlho, podstatné je, že smerujeme po tej svojej ceste, teda možno sa občass prejdeme aj po iných cestách, možno sa niekedy stratíme, ale hlavne, že nestagnujeme.
Keď sa na chvíľočku zastavíme (napríklad ja stojím teraz), má to asi svoj zmysel. Predstavujem si to tak, že je to ako na križovatke. Niekedy musíš zastaviť, aby si sa s niekým nezrazil, aby si v bezpečí prišiel do cieľa. A je len na tebe, či ten čas na semafore využiješ na to, aby si sa prerúžovala, na chodníku zhliadla staručký párik, ktorý sa za ruku a jemne precitla, alebo len konečne nemyslela.
A tak som sa zamyslela. Cítim, že moji rovesníci – tie dvadsaťšestky vydržia oveľa viac ako ja. Byť dlhšie vonku, dlhšie tancovať, viac piť, viac fajčiť, zabávať sa. Ja radšej pôjdem domov, za Šimonkom, poležkám si, porozprávam sa. Neviem si predstaviť, že by som teraz išla do zahraničia stopom, alebo vycestovala bez istej hotovosti v peňaženke. Kávu si dám radšej žiadnu ako zlú, keď ovoniam Tuzemák, napína ma a polroka som už nenakupovala v ZARA a neplánujem s tým začať.
Keď vidím, že moji rovesníci ešte stále vydržia piť do rána, občas sa až zarazím, či náhodou nemám nejakú chorobu alebo čo, že som tak skoro unavená. Už sa tak neteším na festival a na bývanie v stane, už sa mi nechce so 75 l batohom stopom vyraziť do Holandska, už na Zochovej nepreliezam ploty, ale chodím podchodom.
Myslím, že som si už odpila, odriskovala, odgrcala svoje. Skôr som začala, tak musím, logicky, skôr aj skončiť. Bolo to krásne obdobie, naozaj, mám niekoľko mega rozbitých spomienok a plné zápisníky trapasov, ktoré som vyviedla. Smiala som sa tak nahlas a zo srdca, že to počula celá ulica. A už viem, že sa tak smiať nikdy nebudem, ale vo vnútri sa zabávam rovnako.
Foto: Martin Kleibl
Edit: Radka Komžíková
Model a Styling: Dávid Sivák
náušnice : Mango
košeľa, kimono, rifle, overal, kabát : Terézia Feňovčíková