Ísť do Ríma bol môj sen odkedy som videla film La grande belleza. V lete je tam teplo, to vieme, v zime si viem predstaviť iné destinácie a zrazu deň po meninách prišiel mail s predmetom : ,,poď si so mnou po showcase oddýchnuť do mesta bohov“ . (Showcase bol týždeň, kedy som každý jeden deň aj viackrát hrala divadlo, chodila do roboty aj do školy). Boli sme tam tretí septembrový týždeň a môžem povedať, že to bol ideálny čas (čo sa týka počasia, nie čo sa týka semestra). Na Slovensku s prehánkami, tam ešte letné šaty. Možno keby som sa pred výletom pozrela aj na iné stránky, ako predpoveď počasia, mohli sme toho z Ríma vidieť viac. Preto sa v tomto článku snažím dať dokopy aj pár tipov, ktoré je dobré vedieť pred tým ako Rím navštívite. Ale poporiadku. Niektoré texty som písala už v Ríme, niečo až po príchode, preto rôzne časy.
Deň prvý.
Airbnb sme si kúpili pár hodín pred odletom a vzhľadom na cenu / lokalitu nám prišiel skôr ako z núdze cnosť, ale opak bol pravdou, bolo to asi najlepšie airbnb v akom sme doteraz bývali. Nádherné! Pri výbere airbnb sme niekedy dbali len na super lokalitu a priaznivú cenu. Ale čím sme starší, tým viac sme náročnejší. Navyše, život nás naučil pozerať si podrobne všetky fotky a všímať si aj detaily akými sú napríklad okná (v Barcelone sme schytali pivnicu), alebo či jedna izba nie je náhodou odfotená z dvoch rôznych uhlov, čiže vyzerá ako dve.
Tento byt ktorý sme našli posunul latku. Veľký, krásny a čistý a krásny a a obaja si želáme, aby to bol náš naozajstný byt (a ani jeden sme tomu druhému nepovedali, že to sa asi nestane. Asi sa nikdy nestane, že budeme vlastniť takýto byt v Ríme vedľa Vatikánu- bože to je depka, to je depka, dúfam, že sa to nejako zvrtne, ten môj život a kúpim si takýto byt).
Viem, že teraz ste zvedaví, takže nech sa páči TU JE . Ak ste nikdy neboli ubytovaný cez airbnb, registrujte sa cez tento link a dostanete zľavu 30eur na prvé ubytko! A ako dôkaz mám aj toto video.
Po tom, ako sme si trošička oddýchli (pretože dnes sme vlastne hore od tretej rána, odpadnem). Vybrali sme sa do mesta. Do Ríma som si zbalila presne dvojo šiat, do maličkého Kankenu.
Prvé nebezpečenstvo: Pouličný predavač. Dal nám obom na ruky náramky, ktoré sú z Afriky (áno, bol černoch, ale to je jedno). Na náramkoch bol slon. K tomu nám dal ešte sošku korytnačky a sloníka, tiež z Afriky. Nechceli sme, ale poďakovali sme. Keďže ja som troška paranoidná, hneď som si pomyslela, že si nás takto označkoval, aby jeho gangstri videli, že toto sme my a prepadli nás. Povedal, že to je zadarmo, pretože sa mu narodilo dieťa a má šťastný deň a chce nás potešiť, lebo mám pekné šaty (díky, Nina) ale na oplátku by sme mu aj my mali niečo dať. Ja som sa začala smiať a rázne som povedala (lámanou angličtinou), že sa mi strašne páči jeho taktika najprv darovať, potom emocionálne vydierať (to som preložila ako – You have really good emocional tactics), odložili sme náramky, opľula som seba aj Šimonka, v coope si kúpila dezinfekčný gél a dala si pizzu na upokojenie.
Väčšinou, keď ideme niekde na výlet máme so sebou notebooky, veľa vysedávame v kaviarňach, ale nikdy sa len tak bez cieľa netúlame uličkami. Obom nám to nejako podvedome chýbalo. Inak, čo zbožňujem na mne a Šimonovi je, že niektoré veci si nepovieme, lebo o tom ani nevieme, ale obaja to tak nejako chceme, túžime a potom sa to stane, to sú tie momenty v živote, keď viete, že ste správne, so správnym človekom.
Takže namiesto toho, aby sme sedeli v kaviarni, či pizzerii, len sme kráčali a vždy, keď sme uvideli nejakú pizzu to go, tak sme si kúpili a jedli a porovnávali ich.
Povedali sme si všetko čo sme za tieto dva týždne zažili. Občas mám pocit, že náš vzťah je na časti. Sú dni, keď máme obaja toľko práce, alebo taký zvláštny časový harmonogram, že spolu nie sme. A vtedy každý prežije niečo a potom musíme ísť spolu na dva dni do Ríma, aby sme si tak všetko povedali.
Zrazu Pantheon, chrám, ktorý bol zasvätený všetkým Bohom. V jednotlivých výklenkoch boli voľakedy aj sochy jednotlivých Bohov, ale s príchodom kresťanstva ich nahradili oltáre (nekomentujem). Je to obrovská, čarovná, vyše 40m vysoká stavba.
Šimonovi došla baterka vo foťáku, tak sme utekali do foto obchodu a ešte aj ten vyzeral nádherne. Staré aj nové foťáky vo vitrínach. Tieto malé obchodíky sa nenechajú zahltiť trendami ale ponechávajú si svoj štýl.
Prvý dojem z Ríma : JE OBROVSKÝ! Nie rozlohou, ale mohutnosťou, monumentálnosťou. Stavby sú veľa vážené, mramor kam sa pozriete. Rím pre mňa znamená troška iné Taliansko, aké som poznala doteraz. Menej živelné, troška viac arogantné. Ako keby tá srdečnosť, rýchlosť, spontánnosť, ktorú som zacítila a zamilovala sa do nej v Benátkach či Verone je doplnená aroganciou a nejakou upratanosťou, možno miernym snobizmom. Ale stále je to krásne, o tom potom. Navyše, ten turizmus! Nikde som nezažila až toľko turistov, až také dlhé rady, až tak vopred kúpené lístky.
Reštaurácie sa darmo volajú hipsterskými názvami, aj tak každý hľadá len trattoriu, osteriu, caffeteriu.
Niekoľko praktických info ohľadom historických pamiatok:
- Keďže nás aréna vo Verone uchvátila, o Koloseu sme ani nediskutovali. Lístok stojí 12-15eur, pokiaľ si vystojíte dlhočiznú radu (ja som už stála aj na Čierne diery, aj na Diora – viem o čom hovorím) . Preto si určite kúpte lístok cez internet, pár dní vopred, ktorý máte na presnú hodinu. Ak by ste však chceli zažiť aj troška dobrodružstva, v Koloseu prebiehajú aj nočné prehliadky, ktoré sú len pre dve skupiny. Tie si však odporúčam rezervovať minimálne tri mesiace dopredu. Koloseum pre študentov umeleckých škôl je zadarmo.
- Sixtínska kaplnka zadarmo nie je (aj napriek tomu, že to píše na internete). Patrí pod Vatikánske múzeá – opäť dlhá rada, opäť lístok cez internet vopred.
- Vo Vatikáne môžete ísť na námestie, alebo do chrámu Sv. Petra, ktorý je zadarmo, ale opäť rada – odporúčame prísť o siedmej ráno.
- Skoro ráno sa oplatí ísť aj k Fontáne di Trevi (okolo šiestej – siedmej) pretože inokedy je tam naozaj veľa turistov. My sme sa tam vybrali o pol 9, kedy ju čistili od mincí. Bolo to smiešne, robia to raz, za tri dni.
- Roma Pass – to je taká vecička, s ktorou viete využívať mhd (buď 48hod alebo 72 hod, podľa toho akú dĺžku si zakúpite) a zároveň v ten čas máte prvú navštívenú pamiatku zadarmo a na mnohé máte zľavu. Skúste si ohľadom toho troška pogúgliť. My sme troška hlupáčikovia a nevedeli sme o tom . Na 48hodín to stojí 25eur pre jedného. MHD lístok na 48hodín stojí 12,50 , ale poviem vám, taký lístok ani nepotrebujete. Vždy, keď sme dali niečo do google maps, ukázalo nám, že je to na pešo 31min a mhd 29 min. A keď idete pešo môžete si dať po ceste koláčik, všakhej.
Vždy keď niekde ideme na výlet, spravím si taký to do list vecí, ktoré by som chcela vidieť, ochutnať alebo zažiť. Smutné je, že si to väčšinou spíšem až v priebehu prvého dňa – kedy je už ťažké kúpiť spomínané online vstupenky do Kolosea, alebo už sme si namiesto Roma Passu kúpili obyčko lístky. Veľmi ťažko sa mi zmieruje, ak neodškrtnem všetko (fanúšikovia to do listov vedia).
Keď Koloseum nevyšlo začali sme hľadať Caffeteriu, kde by sme si mohli dať Marritozzi. Je to taká buchtička naplnená šľahačkou. Šťastie, našli sme kaviareň, kde nám to priamo rozkrojili a naplnili čerstvou šľahačkou (inokedy je to už predvýrobené, ale rovnako kvalitné, nebojte sa). Táto kaviareň (čo bola totálne náhoda) sa nachádza neďaleko Španielskych schodov (šup, ďalšia vyškrtnutá položka na zozname). Sú to schody, na ktorých sa často robia módne prehliadky – Šimon povedal, že to je preto, lebo všetky tie obchody sú blízko, vysvetlila som mu, že módny dóm a obchod je dačo iné , nebojte. Boli postavené na znak mieru medzi Francúzskom a Španielskom, spájajú totiž španielske námestie a francúzsky kostol. Prečo sú však v Ríme sa ma nepýtajte.
Je na nich zakázané sedieť a jesť, aj sedieť a nejesť.
Chceli by sme vám odporučiť reštauráciu Trattoria Da Danilo . Ani nevieme, či je úplne špeciálna, ale pravdepodobne tam treba rezervačku, čo o niečom svedčí. Dali sme si vychýrené špagety Cacio e pepe a cestoviny Amatriciana, čo sú vlastne dve typické chute Ríma.
Jazdíš ako Talian, by sa mohlo rozšíriť aj na parkuješ ako Talian. Museli sme vystúpiť z autobusu, pretože auto bolo zaparkované tak blízko zákruty, že šofér nemohol prejsť. My sme mali však nápad :
Ach, uvažujem či by sa toto stalo na Slovensku. V Michalovciach stopro hej , hahah.
Toto vám ešte musím povedať :
- Všetci nám odporúčali štvrť Trastevere. Hneď na prvom námestí spievali pouliční muzikanti pieseň Take me home a keď bol refrén vyletel kŕdeľ vtáčikov. Bolo to naozaj poetické. Šimon povedal, že to je pre neho najkrajšia časť Ríma. Málo turistov, veľa domácich, zavesená bielizeň skrz ulicu, street art, ovocný trh, pouličný umelci. Navyše, keď si dáte do googlu the best Suppli in Roma, vyhodí vám 6 top miest a všetky sú práve v Tastevere. Opakujem, ja som si to hodila do googlu, až keď sme boli v centre. Preto sme si v Trastevere dali najhoršiu pizzu, prisilnú kávu a prezretú figu.
- V Taliansku je pitná voda, aj všetky fontánky ktoré sú v meste majú pitnú vodu
- Zmrzlina všade stojí 2,5/3 -5 eur. Nie je to však cena za jeden kopček ale za tri kopčeky, ktoré majú rôzne veľkosti.
- V Talianskych kaviarňach sa stojí pri bare, pije káva a je. Ak sedíte, je to oveľa drahšie. Napríklad cappuccino v stoji stojí 1,50 , pri sedení 3eurá (fakty x).
- V Taliansku predávajú kondómy len v lekárni alebo v prístrojoch na kondómy. Nechápem. Práve tam by som očakávala, že to budú mať všade. (Jedinú logiku, ktorú mi to dáva, je, že proste to cítia inak )
Tretí deň bol troška fail :
Aj napriek tomu, že nám budík zvonil od šiestej rána a Vatikán sme mali 340m od bytu, dostali sme sa tam až na poludnie. V tom čase tam bolo toľko ľudí, že ak by Vatikánske námestie boli hodinky a kostol sv. Petra by bol 12:00 , rad siahal až po 12:45 . Išli sme teda do Trastevere, dali si zlú pizzu, utekali domov po batožinu, na metro, pretože lístok nám platil ešte desať minút. Plán bol ísť na výstavu šperkov Bvlgari alebo výstavu obrazov Liucina Freuda. Ani neviem prečo sme chceli ísť metrom, keď do tej časti metro nechodí. Vystúpili sme dve zastávky pred Hlavou stanicou. Stratení, unavení sme gúglili tie Suppli a dozvedeli sa, že sú v Trastevere. Boli sme hladní, na stanicu to ukazovalo 30minút pešo. Ach!
Riskli sme to. Bolo teplo, bolo do kopca, boli turisti, boli zaujímavé obchody a tá cesta nám trvala (vážne) 2 hodiny. Zronení sme si sadli do kaviarne, v ktorej sme boli, hneď prvý deň po vystúpení z busu. Ibaže tam nerobili čerstvé jedlo, ale teplý bufet. Nebolo to dobré a bolo to drahé, najhoršie kombo.
V autobuse na letisko išla naozaj zlá, hlasná hudba a silná klíma. Prišli sme na letisko, let nám posunuli o tri hodiny. Ja panika, že určite opravujú lietadlo, alebo nad Viedňou je hurikán. Pochodili sme všetky letiskové obchodíky. Keď sme kupovali olivový olej, zabalili nám ho do plastovej tašky, ktorú sme ani nechceli a zaúčtovali si za to 2,50eur, vraj security reasons. Neskôr sme zistili, že nás oklamali.
Už bolo všetko zlé a tak sme išli do McDonaldu (zo zúfalstva- nesúďte nás). Zrazu som si všimla, že obchody okolo sa zatvárajú. Stalo sa najhoršie – nestihla som si kúpiť taliansky Vogue! Čo môže byť ešte horšie?
Možno to, že keď sme boli najedení a mali sme už kúpenú aj vodu aj sladkosti, dostali sme poukážky na jedlo, vodu a sladkosti. Čas na Tiramisu!
Vypočítala som, že prílet do Viedne by mal byť o 1:10, preto mi prišla kúpa lístka autobusom 1:33 v poriadku. A však o 1:35 sme len vystupovali z lietadla. Autobus sme nestihli. Ďalší išiel o 3:55. Taxík z letiska Vienna do Ba stojí 55eur – len aby ste vedeli (my sme stretli Slovákov a poskladali sme sa).
Vyvrcholilo to tým a to si navždy zapamätajte, ak to neviete : do lietadla sa môže brať jedlo. Prečo mi toto nikto nikdy v živote nepovedal? Ešte šťastie, že sme nekúpili ten nie až tak veľký parmezán za 35eur z letiska. Keď si predstavím tie keksy, ktoré som vám mohla priniesť, tie prosciuttá, tie syry, bože! Veľmi smutné, veľmi.
Amore, Dio Amore
Amore, Dio Amore
Druhý deň som Šimonovi pustila film Jedz modli sa a miluj – odtiaľ viem ,,Uno cappuccino per favore“ , pretože si myslím, že je to taký film, ktorý by si ľudia mali pozrieť. Hovorí veľa o láske, aj o hľadaní seba samého. Plakali sme. Obaja. Pretože sme sa tak troška stratili, niekde medzi našou láskou, medzi našimi záľubami, medzi vecami, ktoré odkladáme, lebo chceme byť spolu, alebo medzi tým, že my sme tým druhým odložený. Kde je rovnováha? Obaja máme na seba samých, aj na seba navzájom priveľké nároky a obaja to vieme, cítime, prijímame. A tak sme plakali, aby sme to vyplakali. No a potom ten tretí deň bol taký veľký fail a nám sa naozaj nič nepodarilo a viac ako trápenie, sme cítili takú ľútosť, že škoda, že sme si to neužili naplno, že sme nemali šťastie. Ale čím viac sa hromadilo nešťastie, tým viac to začalo to byť smiešne (až do chvíle, keď mi napadlo, že nám spadne lietadlo). Tak v dobrom aj v zlom, Láska!
