Toto som ja, je to tak! | lydialydia.sk

A tak som napísala na instagram, či sa nenájde nejaký fotograf, čoby s nami mohol v pondelok fotiť. Ja tieto veci pravdupovediac nemám veľmi rada. Väčšinou napíšem niekomu, koho prácu poznám, obdivujem a po ktorej túžim na svojom blogu. Nechcem mať fotky len aby boli, lebo to potrebujem. Veď na to je tu ajfón. Samozrejme, teší ma, ak mi niekto napíše, pretože veď nepoznám všetkých (pokojne, som z toho fakt rada). Dokonca tak vzniklo už nejedno priateľstvo. Áno, verím na lásku cez instagram. Ale príde mi skvelé, keď veci nevznikajú len tak, bo musia, ale tak, keď chceme úprimne spolu robiť navzájom. STOP, pretože toto som si myslela, až kým mi na tú správu nenapísal Branislavisko, že teda on má v pondelok čas a bol by rád. Vravím mu, že chcem, aby tie fotky boli presne také, ako všetci blogeri nechcú. Rozmazané, nesúmerné, zle zaostrené, čudne vyosené. On povedal, že dobre, že vždy to chcel skúsiť. I skúsil, i som odpadla.

S Dávidom sme už ostrieľaní parťáci. Rozumieme si v stylingu (aj keď Dávid pre mňa z nepochopiteľných dôvodov nemá rád štipce do vlasov a voľakedy ani menčestráky) a ktorí vedia, že pri takom fotení treba obetovať čo-to z osobného komfortu – neprezliekame sa v teple a súkromí a vláčime obrovské ťažké tašky na pešo. No s Branislaviskom sme sa nepoznali, preto je táto spolupráca pre mňa zázračná. Totiž pocit, keď vám niekto rozumie, aj napriek tomu, že ste totálne zlý vysvetľovač a hovoríte skôr v metaforách a konkrétnych príkladoch, ako v nejakých poučkách je vzácny.

Najväčším prianím týchto dní, je určiť si svoje hranice. Hranice, čo všetko som schopná obetovať, prepracovať, prehltnúť. Neísť až na doraz, ako som to robila voľakedy. Zbaviť sa toho starého známeho ,,robiť tak len, aby dobre bolo“ ktoré som sa v detstve naučila. Vedieť akú mám hodnotu, akú má hodnotu moja práca a radšej nemať, ako mať menej, ako si zaslúžim. A to sa nebavíme len o peniazoch, pochopiteľne.

Téma hodnoty sa dá praktikovať do všetkých rôznych spektier nášho života. Vzťahy. Nechcem vyznievať ako stará, premúdrela vydatá žena. Ale som vydatá žena a dosť som sa namakala, kým som si našla muža. Vyplakala som veľa sĺz, ostrihala som si metre vlasov a vybúrila množstvo nervov, kým som pochopila, čo znamená ,,mám na viac“. Keby som dávno vedela kto som, nedovolila by som nikomu aby ma ponížil. A už vôbec nie nejakým opilcom, ktorým bolo vidno ritnú čiarku, keď sa zohli – lebo je to nechutné. A vôbec nie nejakým smradľavým držgrošom, ktorí ma ledva pozvali na kávu bez koláčika – lebo koláčik si zaslúžim. A bezpodmienečne nie takým, ktorí sa nevedeli rozhodnúť medzi mnou a inou – lebo nestojím o to, aby som bola vo výberovom kole. To sa mi teraz hovorí s obrúčkou na prste, čo?

Práca. V novembri sme mali premiéru. Predstavenie sme skúšali po nociach, od šiestej do deviatej večer, alebo od ôsmej do desiatej. Unavení, hladní a uzimení. Ani z ďaleka som do toho nedala všetko, mala som v tom čase toho jednoducho veľa. Veľa práce a nič poriadne. V pondelok bola premiéra a v utorok som dala výpoveď. Žiť sa musí, aj zarábať sa musí, ale radšej budem robiť lepšie a kvalitnejšie divadlo ako chodiť každý mesiac niekam do zahraničia na predlžený výlet. Je to moja voľba.

Kolegovia. Vždy som si o sebe myslela, že som tímový hráč, ale teraz pomaly zisťujem, že buď nie som, alebo som ešte skoro nikoho takého, kto by pri mne vydržal (alebo som vydržala ja) nenašla. Tak to bolo aj s blogom Troška Troska. No nefungovalo mi to tam. Nestotožňovala som sa úplne so všetkým, čo sa tam písalo, nepáčilo sa mi, že už zrazu nie sme anonymní a aj iné, množstvo vecí. Preto vznikol môj priestor na apredsasanevydala. S divadlom je to ale troška komplikovanejšie. Keď som za herečku, robím všetko preto, aby som hrala čo najlepšie, no nemiešam sa do výsledneho tvaru inscenácie. Ale keď ide o Divadlo NUDE, kde som aj za autorku, miešam sa do všetkého. Čím ďalej tým viac si uvedomujem, aké je vzácne mať dobrého pracovného partnera, byť súčasťou skvelého tímu ľudí, ktorí myslia rovnako, ktorí majú rovnaké ciele a hodnoty. Jasné, nepopieram, častokrát je obohacujúce tvoriť s niekým, kto to vidí trošička odlišne, pretože nie ste tak zacyklený v jednej bublinke. Na takéto fungovanie je potrebná obrovská dôvera, obrúsené ego a čisté zrkadlo

sebareflexie.

Možno ešte nie som úplne dobrá v tom vypýtať si adekvátne ohodnotenie mojej práce, vydobyť si vysnívané podmienky a veriť si za každých okolností. Ale usilovne na tom každý deň pracujem. Napríklad, svojho času som si robila také cvičenie, že som každý deň aspoň raz povedala na niečo NIE, NESÚHLASÍM, NECHCEM. A rozhodne nikomu nedovolím, aby ma ponížil, využil či dovolil aby som o sebe a mojich hodnotách začala pochybovať. Držme sa!