Môj život pred instagramom bol určite o troška pomalší, sústredenejší a viac zameraný na skutočnosť. Pozorovala som cestu, nielen fotky pri oceáne. Zároveň som mala menej informácií, inšpirácie a asi by som nestretla Simonku, Lenu, Mira, Radku, Lauru, Heňu, Zuzku a mnoho iných kamarátov. Nekúpila by som si množstvo užitočných vecí, no ani by som nevedela, že existujú, takže by som žila v sladkej, spokojnej nevedomosti. Na mnohé miesta by som ani netúžila ísť, lebo som nevidela, že tam boli moji kamaráti alebo iní ľudia, ktorým závidím, že tam boli a potrebujem si dokázať, že aj ja tam pôjdem. Nuž, áno. Je dokázané, že instagram vo vás vytvára negatívne emócie, pretože si často neuvedomujeme, že veci na ňom sú len výsledok buď tvrdej práce, alebo nejakej zvláštnej pózy. Keď vidíme fotky influencerov, ktorí sú na dovolenke nastajlovaní, väčšinou si neuvedomujeme, že tá foto nevznikla na prvý pokus. Taký fotošúting niečo trvá: od prípravy, cez nosenie vecí až po samotný proces a postprodukciu. Keď sme na dovolenke my, možno nemáme až také dokonalé fotky, ale za to máme čo? ODDYCH!
Celý tento svet sociálnych sietí je veľmi zložitý a náročný.
Niekoľkokrát sa mi stala situácia, ktorá je priam zvrátene bizarná. Ako príklad spomeniem : kamarátka mi na whatsappe písala, že ju opustil muž a zúfalo mi posielala fotky vyplakaných vreckoviek, Veronika mi na mesendžeri oznamovala, že nás s divadlom vybrali na významný festival, cez instagram som si dohadovala pracovné stretnutie a do toho mi ešte volala mama. Všetko naraz. V jednej sekunde som písala, ako ma to mrzí, snažila som sa dodať odvahu a vžiť sa do tejto ťažkej situácie a hneď na to som posielala vysmiatych smajlíkov, srdiečka a gratulovala. Je toto normálne?!
Môj názor na instagram a ,,súboj o čo najväčší počet followerov“ sa časom zmenil. Bývala som naozaj smutná, keď som videla z môjho pohľadu nekvalitný, nesnaživý obsah a ,,lepšie výsledky“ než som mala ja. Ale vďaka vám, vašim správam som si uvedomila, aká som bola sprostá. Nechcem vyznieť sentimentálne, ale musím, lebo aj troška očká mi slzia práve. Nuž, každá správa od vás ma naozaj úprimne teší, ba čo viac, je pre mňa neopísateľne vzácne, keď sa mi zverujete, pýtate si odo mňa rady, popisujete svoje osobné situácie. Mrzí ma, že som sa niekedy pozerala na čísla, že som bola tak povrchná. Keď si ma zastavila v Centrále, že to si ty tá, ktorá mi písala, že sa bojí lietania tak, ako ja a zverila si sa mi o svojom náročnom dni, došlo mi, že tu ide o viac ako o pekné fotky.
Nehovoriac o tom, že niekedy som naozaj povrchne hádzala na storky čo jedávam, len preto, aby ľudia videli čo a kde jedávam. Teraz sa skôr snažím podporiť dobrú reštauráciu, obchod alebo šikovného človeka, bez toho aby ma o to niekto prosil. Tiež sa nebojím napísať, ak som s niečím nespokojná. Napríklad, úprimne ľutujem, že som pred časom zverejnila niečo o Yves Rocher bez toho, aby som si kozmetiku vyskúšala a musím povedať, že ešte nič mi nerobilo na pleť tak zle, ako ich micerálna voda. Takým dňom je koniec. Ja len tak, že prepáčte, mrzí ma to (ale kozmetiku som podarovala dievčaťu, ktoré ju používa už roky, takže nie je zlá, len mne nesadla, aby sme sa rozumeli). Ale aj tak, sorry!
Za mobilom som často, ale čím ďalej tým viac sa snažím riadiť Rytmusovou vetou: „Neobzerať si život iných, ale pracovať na vlastnom“, pretože si myslím, že on sa dosť namakal kým si kúpil prvé Rolexky. Zamyslieť sa a vzápätí sa s vami podeliť o to, na čo som prišla, s tým čo mám vyskúšané, zjedené, videné či prebolené.
Dosť však bolo duchovna. Viete, ale čo ma štve? Neznášam, keď sa s niekým rozprávam a on pri tom robí niečo na mobile. Verím, že títo ľudia neznášajú moju večnú otázku: ,,Počúvaš ma?“ Dotyčný človek je stále na mobile, niečo zapisuje (na ich minipidi obranku – možno je to niečo banálne a mechanické a nemusí sa na to až tak sústrediť) ja sa ho opäť opýtam, či ma počúva a on odpovie (už troška hlasnejšie) : ,,Veď počúvam!“
Naposledy som bola tak vytočená, že som sa opýtala : ,,Prosím ťa, nestojím ti za to, aby si mi venoval celú tvoju prítomnosť?“ A keď som sa nad tým vzápätí zamyslela, až mi vybehli slzy (ktoré som samozrejme potlačila), ale úprimne ma zarazilo, ak niekomu stojím len za polovicu jeho pozornosti. Najhoršie to je, ak hovorím o niečom, čo je pre mňa naozaj podstatné. Vtedy si tak pomyslím, že robím obrovskú chybu, ak sa s týmto človekom stretávam, zverujem mu tajomstvá a on pri tom, ako mu prezentujem moje hlboké útrapy chytí do ruky mobil, hneď ako mu zasvieti. Toto je podľa mňa najväčšia drzosť, najväčšia. Keď ten človek niečo píše, robí vybavuje a do toho mi povie, že ma počúva a na konci ani nereaguje. Keby mi povedal, že sorry, že nechcem sa s tebou baviť, nezaujímaš ma, radšej budem na mobile, bol by aspoň úprimný. 
Chcem až tak veľa, ak túžim po plnej pozornosti? Samozrejme, kto sa sústredí stopercentne vždy na všetko, nech prvý hodí mobilom. Mám však aj takých kamarátov/ kamarátky, poväčšine sú to veľmi úspešní a uznávaní ľudia, ktorých mobil som v podstate ani nevidela. Polovica z nich sa ani nepohybuje na sociálnych sieťach a svoj úspech dosiahli vďaka kvalitnej práci, ktorá sa rozniesla tradičným spôsobom – ústnym odporučením na základe vlastnej pozitívnej skúsenosti.
Samozrejme, nechcem len súdiť, tiež som často hrozná a pracujem na tom. No, myslím, že je rozdiel byť často na mobile a byť často na mobile počas rozhovoru s iným človekom, ktorý je pri tebe a vy sa práve rozprávate.
Prvú vec, ktorú som urobila, keď mi môj instagramový limit blikal už ráno, bola, že som si všetkých vymazala. Momentálne sledujem len stránky, ktoré spravujem, aby som mala prehľad, môjho muža a moju mamu. Facebook sledujem naozaj tiež len výnimočne. 
S ním mám ešte o čosi komplikovanejší vzťah ako s instagramom. Boli časy, keď ma vyslovene iritovalo, ak môj známy, ktorého som dajme tomu náhodne stretla na ulici o mne nič nevedel (lebo ma dostatočne nesledoval na facebooku ). Bola som smutná z toho, že sa o mňa nezaujíma, že ho nezaujímam a neuvedomovala som si, že práve vedľa toho človeka stojím, on sa teší, že sme sa stretli a úprimne sa pýta ako sa mám. Prešla som si fázou, kedy som sa prestala zaujímať o svoje okolie ja – teda týmto instantným spôsobom. Zopakovala sa tá istá situácia, so známym sme sa stretli na ulici, on o mne vedel prostredníctvom Facebooku takmer všetko a ja o ňom nič. Cítila som sa vinná, že som si nevšimla, že sa oženil a za koho, a kde, a kedy, a prečo.
Nesledujem nikoho. Nikoho cielene. Občas si pozriem moje najlepšie kamarátky žijúce v Prahe. Raz do týždňa si zmapujem čo jedli a čo mali oblečené. Nejde o to, žeby ma to nezaujímalo, zaujíma ma to veľmi, ale keď sa nad tým zamyslím, je na tom niečo čudné, že sa takto zaujímame o niečí život a cítime sa previnilo, ak sme si nepozreli jeho album z dovolenky. 
Stále mám niekoľko priateľstiev (málo a vzácnych), ktoré sú silné a bez kontaktu. Napríklad s Petrou (ktorú mám roky uloženú ako „Petty moja Čr“) sa vídavame dvakrát do roka. Na Vianoce a Veľkú noc. Odkedy hrávam v ČR, tak dajme tomu štyrikrát do roka. Nikdy si neposielame smsky na narodky, nekupujeme si darčeky na Vianoce, ale vždy keď sa vidíme, prerozprávame päť hodín a povieme si všetko, čo nás trápi. Podrobne a bez príkras. Vždy spomenieme dva interné vtipy, ktoré vznikli v roku 2010 a nahlas sa na nich smejeme (Na bagetku!).
Na sociálnych sieťach si vážim hlavne dve veci.
Prvá : Že vďaka nim chodíte do divadla – už lajknite to DIVADLO NUDE
Druhá : Že ma spojili s novými ľuďmi, ktorí sú moji dôležití priatelia.
Veta pod čiarou: No a že čítate tento blog, všakže. 
V roku 2016 som na Facebook napísala status o tom, že nie som technický typ a že chcem blog. Napísal mi Mirko, ktorý aj keď tento blog nestvoril, dal ho do tohto stavu (a dá ho ešte do lepšieho, povedal sám od seba). S Mirkom sme sa stretli, bicyklovali, pili, rozprávali o Dánsku, o láske, o Bratislave, o jedle a o všetkom, o čom sa rozprávate s kamošom, ktorý sa stihol v živote zúčastniť na majstrovstvách sveta v bicyklovaní. Toto priateľstvo vzniklo komentom na Facebooku : viem robiť blog, nie som drahý (už je drahý, má široké portfolko, hh). Mirko fotil tieto fotky.
Pred dvomi rokmi sme boli s Mišom Belejom v Berlíne. Simonka (ktorá ma sledovala na instagrame) mi napísala, že bolo by super, keby sme sa náhodne stretli. Odpísala som, že veď sa stretnime naozaj, organizovane poďme spolu na kávu, alebo na chutné jedlo a že keby nám niečo odporučila, budeme vďační. Samozrejme, troška som si pred tým postalkovala jej instáč. Rozprávali sme sa o Berlíne, o frajeroch, o vzťahoch, o móde, umení… Večer sme išli do Schaubühne a veď ten príbeh poznáte, môžete si ho prečítať TU. V skratke: Simonka povedala, jednému hercovi zo Schaubühne, že som slávna, slovenská herečka, ktorá prišla do Berlína, iba kvôli Richardovi III a on nás pustil dnu služobným vchodom. Belej tomuto nášmu plánu nedôveroval, tak išiel vonku fajčiť a nedostal sa. Obetavá blonďavá Sima vyšla von a Beleja poslala dnu. Ja som sa na neho tak hnevala, že som sa ho neopýtala takmer na žiadne anglické slovíčko z titulkov a teda som celé predstavenie nerozumela.
V niečom som proste tradicionalista. Napríklad, rada chodím na poštu. Nedokážete si predstaviť, ako ma nervuje internet banking. Zo všetkých síl sa premáham, aby som mohla otvoriť tú aplikáciu a vyťukať všetky potrebné informácie. To je pre mňa niečo skutočne obťažujúce i strašidelné. Prídem na poštu, vypíšem si poštovú poukážku a je to. Mala som aj také obdobia, kedy som chodila platiť faktúry do Telekomu (za príplatok 2 eurá). Tiež rada chodím platiť zdravotku priamo do poisťovne. Lístky na vlak si väčšinou kupujem na stanici a naozaj neznášam nakupovanie cez internet. Hlavne šiat (topánky sú v pohode, to nosím len tri značky dookola) . To, že to neznášam, považujem za výhodu pre moju prácu content manažérky e-shopu (viem sa cieliť aj na ľudí, ktorí sú ako ja a zjednodušiť im to).
Prítomnosť básne
(Šimon píše)
So strojom píšem pre ľudí verše už päť rokov a veľa sa za ten čas zmenilo. Nielen v mojom živote, ale aj prístup akým píšem, aj zmysel prečo píšem. Ale jedna vec sa nezmenila. Od začiatku, od prvej básne až po tú včerajšiu, mi vždy šlo o zdieľanie prítomnosti s kýmkoľvek, kto príde a má záujem o verše. Venujem mu svoj čas,, dvanásť minút, otvorenosť a moju túžbu vnímať hĺbku. Tieto dary sa rozvíjajú ale vôľa podeliť sa s nimi sa nemení. Mimochodom sociálne siete som v tom čase nenávidel, zatracoval a odsudzoval, lebo som to vnímal ako presný opak – majú za účelom ľudí odrádzať a odvracať od reality. Na internete sa nepozriete človeku do očí, nemôžete cítiť jeho vôňu a ani to, ako sa tvári, keď sa hanbí. To sú pre mňa indície, ktoré mi veľa naznačia o človeku, ktorý vyslovuje tri slová. Darmo, boli to len moje predpoklady a predsudky. Zisťujem, že sa jedná o niečo, čo je oveľa širšie a vrstevnatejšie a zaslúži si to preskúmať širokospektrálne. Nateraz len toľko, možností zdieľania či už smútku alebo radosti, alebo akéhokoľvek zážitku je oveľa, oveľa, oveľa, oveľa… viac ako sme ich poznali doposiaľ. Paradoxne, keď máme v rukách tie čierne skrinky, v ktorých máme všetko, je to akoby sme sa verejne priznávali k hlbokej samote, ktorú prežívame a nesieme stále so sebou. Napriek tomu, nemám pocit, že žijeme akýsi neoexistencializmus. Že je to len prvunký krok k ďalšiemu, a potom k ďalšiemu, a potom k ďalšiemu kroku na ceste za ideálom. Ale späť do reality a prítomnosti. Koľko a kedy je teraz? Jedna sekunda? Nádych a výdych? Alebo len nádych? Takéto otázky hádam netrápia len utrápených básnikov ale všetkých nás. Čo je vlastne moment? Vraj sa ich udeje každému cez deň desaťtisíc. Vieme každý jeden z nich premeniť na neopakovateľný zážitok? Nevieme? Mne osobne sa to v normálnom živote nedarí tak často, ako by som chcel ale priznám sa, že za päť rokov na ulici so strojom bolo tých príležitostí už cez dvetisíc. A poviem vám pravdu. Nie vždy sa mi podarí super slovná hračka a verše nemávajú želanú literárnu kvalitu, dokonca častokrát ani nie som s výsledkom spokojný. Ale vždy sa snažím byť úprimný, otvorený a plne prítomný pre človeka, ktorý sedí pri mne.
To ma privádza k niekoľkým otázkam: Kedy naposledy ste čakali na autobus, bez toho, aby ste scrollovali na mobile? Kedy naposledy ste boli na koncerte bez toho, aby ste tam urobili storku? Kedy naposledy ste sa pozreli na mobil? Pravdepodobne do neho pozeráte aj teraz ( čo ma úprimne troška teší, hovorím, online svet je komplikovaný).
Tento piatok 24.5. 2019 sa na RIVA Bar & Bistro od 20:00 bude konať party Everything is amazing. Je to párty, ktorú organizuje Simonka z Berlína, Mirko z Dánska, víla Alka a láskavá Kamila. Ľudia s ktorými sme sa stretli vo virtuálnom svete, ale obľúbili sme sa v tomto, naozajstnom, reálnom skutočnom. Srdečne vás so Šimonom pozývame. Príďte a užite si to naplno, bez toho, aby ste sa zdržiavali odpisovaním na správy ľuďom, ktorí sú doma a nudia sa. Užite si hudbu priamo tam, tancujte bez toho, aby ste sa sústredili na to, ako pritom vyzeráte. Skúste si tú storku urobiť nie preto, aby ste sa pochválili, že ste tam boli, ale preto aby ľudia vedeli, že na Rive bola párty, kde bolo všetko úžasné a aby si túto párty mohli spolu s nami nabudúce užiť aj tí vaši priatelia, ktorí o nej pred tým nevedeli.
foto : Miroslav Kolárik
téma párty bude sakura, preto sme vytiahli kimoná od : Freier